Prosinec 2008

SONB

25. prosince 2008 v 19:26 | moooncaaa |  Meus vita

Súťaž o naj botu =)

hlasnite za mňa na Tomto Blogu


A toto sú moje súťažné boty:

Salome

22. prosince 2008 v 13:50 | moooncaaa |  Moja tvorba
Tancuji uprostřed plného sálu
Nebe je pokryto kousky křišťálu
Úsměvy sladké rozdávam na počkání
Ač není to od srdce upřímné přání
Tancuji po radost či snad pro bolest?
V myšlenkách ukrývám ukrutnou lest

Sálem se rozeníva potlesk nadšenců
Tváře mám pokryté kousky ruměnců
neslyším hudby ozvěnu
Kráčím ke králi pro svoji odměnu
Za zády stojí matka má
Šeptá mi slova ohavná

A v uších zní králův hlas:
"Vyber si dcero má z tisíce krás
Ješte dnes splním přání jediné
Cokoliv, co si tvé srdce umane"
Co delat? Poslechnout srdce své
Aneb dotěrné prosby matky mé?

Rty vykřiknou přání
Hoc srdce se tomu brání
"Na stříbrném podnosu chci mít
Hlavu muže, jehož si nechal uvěznit"

Císarův zrak se zahalil, je kalný
Teď už nemohu změniť své přání
"Chtěla´s to, budeš to mít
Křtitele dejte popravit!"

Dvorem se ozýva příšerné vytí
Tak takhle končí lidské bytí
Sluhové ke mně pomalu kráčí
Pohled můj slzami se smáčí

K nohám stříbrný talíř kladou
Duša má zahaluje se kletbou
Vyslyš Bože úpěnlivé motlitby mé
"Tohle jsem vážně nechtěla, to ne!"

9. kapitola

16. prosince 2008 v 18:08 | moooncaaa |  Carpe jugulum
O čo tomu chalanovi ide? Tak ja už rok po ňom idem a on si len teraz všimne moju maličkosť? Tak to je teda od neho ´milé.´ Vo mne to vrelo zlosťou, no napriek tomu som slušne odzdravila tichým:
"Čau," dúfajúc, že už mi dá pokoj. Ako sa poznám, s najväčšou pravdepodobnosťou sa určite zakoktám.
No dnes mi šťastie asi nepraje. Stále na mňa civel a zdalo sa, že Marek má práve chuť konverzovať. Ako naschvál práve so mnou.
"Ty ideš na Hoperovú," nepýtal sa, konštatoval. Spozornela som. Vie niečo?
"Hmmm," zamrmlala som.
Hodil pohľad do zadnej časti autobusu, stíšil hlas a pokračoval ďalej.
"Ako si to prijala?" nechápavo so na neho chvíľu pozerala, kým mi došlo, čo tým myslel.
"Aha. Myslíš ten prísun nových informácií?" Takmer neznateľne prikývol.
"No myslím, že pomerne rýchlo som sa s tým stotožnila."
"Ja som jej rozbil polovicu kancelárie, kým ma stihli chytiť a upokojiť," uškrnul sa na mňa.
Autobus zrazu zastal a ja som si až teraz všimla, že my dva sme poslední cestujúci a šofér na nás škaredo zazerá do spätného zrkadla. Aj Marekovi to doplo. Vyskočil zo sedadla a ponáhľal sa k dverám. Ja som nasledovala jeho príklad.
Počas tohto krátkeho rozhovoru som si ho vlastne prvý krát mohla obzrieť celkom zblízka bez toho, aby som sa cítila hlúpo keď mi pohľad opätuje. Musela som sa nad sebou zamyslieť. Čo sa mi na ňom vôbec páčilo? Veď je celkom obyčajný, rovnaký ako deväťdesiat deväť percent dnešných teenegerov - krátke nagélované vlasy, jeansy stiahnuté pomaly po kolená a tričko neprimerane svetlých farieb na chalana.
Počkať! Veď podľa toho, čo mi posledných pätnásť minút hovoril, som usúdil, že naše cesty udú rovnakým smerom. Tak prečo, do frasa, nemá predpísanú rovnošatu?
"Nemal by si byť oblečený podľa predpisov?" osopila som sa na neho v okamžiku.
"Prvý školský deň to nie je nutné."
No výborne tak ja sa tu producírujem v topánkach na podpätkoch, aby ma všetci mali za debila hneď v prvý deň.
"Fasa, tak prečo sa sem potom trepem v štekloch?!" Zvláštne sa na mňa zahľadel hnedými očami. Hnedými očami! Hnedými! Kde som mala oči? Ja neznášam na chalanoch hnedé oči! To som teda krava, ja tu za ním behám rok, vôbec nepoznám jeho povahu a ani si neskontrolujem či je vlastne môj typ. Zabila som rok života a vlastne ho ani nechcem.
Kde sa to vo mne berie? Ešte pred mesiacom som ním bola posadnutá a teraz? Naty mala pravdu, že jedného dňa sa mi zlepší zrak. Mala by som viac dať na jej rady, predsa len majú niečo do seba. No čo vo mne vyvolalo ten náhly záblesk zdravého myslenia?
Marek do mňa drgol, čím ma prebral s mojich myšlienok a hlavou kývol smerom k chalanovi, ktorý postával pri zástavke autobusu. Hlavou mi výrylo jediné meno. Alan.
"To je jeden z NICH," zašepkal Marek zvláštne priduseným hlasom.
"Jeden z koho?" nechápala som.
"Vlkodlak."
Srdce mi vynechalo úder a vzápätí začalo byť ako splašené. Môj démon si nás všimol. Usmial sa a vybral sa nám naproti.

♥♥♥ zdroj ♥♥♥


8. kapitola

16. prosince 2008 v 18:03 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Doma som hneď vybehla do izby, zavrela som za sebou dvere a zavolala Naty. Musela som jej hneď všetko podrobne vylíčiť o mojom zážitku v obchode.
"A to si ani nevypýtal číslo?" spýtala sa takmer až zhrozene, keď som skončila svoje rozprávanie.
"Nie, len mi zašepkal, že si ma nájde."
"Bŕŕŕ, desivé."
"To áno, až mi nabehli zimomriavky," povedala som zasnene.
"Len nesnívaj," hneď ma zrušila Naty.
"Nemyslím, že sa ešte stretnete. Radšej na neho nemysli, na svete je kopec iných chlapov."
"Hmmm, asi máš pravdu. Aspoň mám milú spomienku na pekného chalana, ktorý sa tváril akoby mal záujem," povedala som sklesnuto.
"Ale no tak, neber si to tak k srdcu. Budú aj lepší."
Nebudú, tento je najlepší. No túto odpoveď som si nechala len pre seba.

Počas nasledujúcich dní som úplne zabudla na svojho démona. Priveľmi som sa stresovala kvôli začiatku školského roka a nástupu na strednú, aj keď v mojom prípade, to nebola školu, čoho som sa bála. Posledné prázdninové dni sa prehupli do septembra. Ani som si to poriadne nestihla uvedomiť a už som sedela vo vlaku do Bratislavy spolu s Naty.
Obe sme boli výnimočne mĺkve. Aj Natália, ktorej bolo zvyčajne všetko jedno, mala hrozné nervy z nadchádzajúceho dňa. No čo ja? Kým ona má zabezpečenú pokojnú budúcnosť a po skončení školy bude na vysokej alebo si váľať šunky v dobre platenom zamestnaní, ja budem naháňať všetkých predátorov v okolí. Načo som sa to len dala nahovoriť? Sama som si na vine. Tak dlho som snívala o vlkodlakoch, až kým sa mi to nesplnilo.
Cesta ubehla rýchlo. Zdalo sa mi, že ubehlo sotva pár minút odkedy sme nastúpili, a už aj sme boli v Blave.
Vystúpili sme na hlavnej stanici a prešli sme k zástavke mestskej hromadnej dopravy. Natália mi poukazovala spoje, ktoré idú mojim smerom, keďže ona sa v meste vyzná.
Dohodli sme sa, že sa neskôr stretneme v jednej z kaviarní neďaleko vlakovej stanice.
Bus mi išiel o pár minút skôr ako ten Natáliin. Nastúpila som dnu s malou dušičkou.
Pomaly sme sa terigali cez mesto. Autobus sa postupne vyprázdňovala ako sa blížil k cieľu mojej cesty. Okrem mňa tam ostalo už len pár ľudí.
Niekoľko sedadiel predo mnou sedel Marek, môj veľký idol počas posledného roka. Žeby aj on smeroval tam, kde ja? Túto myšlienku som však okamžite zavrhla. Jeho som si vedela predstaviť na akomkoľvek poste, v akejkoľvek funkcii, ale aby sa zapájal do udržiavania mieru medzi upírmi a vlkodlakmi? Zábavná predstava. On je na to príliš ... no neviem. To by proste nebol on.
Znenazdajky sa otočil dozadu a očami rýchlo prebehol zvyšných cestujúcich až sa jeho pohľad zastavil na mne. Trošku sa pousmial a potom...
"Ahoj."

♥♥♥ zdroj: ♥♥♥


7. kapitola

16. prosince 2008 v 17:47 | moooncaaa |  Carpe jugulum
"Mala by si si ich vyskúšať," povedal takmer nečujne. Pozrela som na neho, celkom omámená jeho hlasom. Nie anjelským, ale desivým hlasom temného démona. A predsa tak krásnym a sladkým.
Bez jediného slova som vzala šaty do kabínky, ani som sa na nezamýšľala nad tým, čo práve robím. Až keď som zápasila so šnurovaním na korzete, som si začínala uvedomovať skutočnosť, že som na slovo poslúchla chlap! Ja nemôžem byť v poriadku.
No stálo to za to. Nikdy v živote som nebola tak spokojná s tým, čo mi príroda nadelila ako teraz. Aj keď som bola pyšná na svoje miery, teraz to bolo ešte lepšie.
Vyšla som s kabínky. Netrúfala som si ani dúfať, že by tam ešte na mňa čakal. No bol tam. Stál opretý oproti kabínky a premeriaval si ma očami. Pred jeho rontgenovým pohľadom som sa cítila celá nesvoja.
"Svedčí ti to," usmial sa.
"Hm," len som zamrmrala miesto odpovede.
"Deje sa niečo," začal sa zaujímať.
"No nie som zvyknutá navliekať sa do korzetu, keď ma o to požiada cudzí chlap," priznala som.
"Aha, takže je to len tým?" podal mi ruku.
"Tak teda, ja som Alan." Opatrne som mu podavala moju roku, obávajúc sa, aby sa táto chvíľa nerozplynula, keď sa ho dotknem.
"Emma."
Okamžite si ma pritiahol bližšie a na každé líce mi vtisol letmý bozk. OH, BOHOVIA!
"Teraz už nie som cudzí," usmial sa na mňa spokojne, ukazajúc mi dokonale biele zuby.
"Emma?" vyšiel spoza regálov ocino.
"Ach, tie šaty sú skvelé. Chceš ich?" spýtal sa premeriavajúc si ma.
"No, sú celkom pekné," odvetila som.
"No tak ich prines ku pokladni, počkám ťa tam. Mali by sme už ísť."
Prikívla som.
"Už musím," preniesla som nešťastne a pozrela na mAlana. Snáď by si si mohol vypýtať aspoň čislo, nie? Akoby pochopil môj prosebný pohľad, jemne sa usmial. Naklonil sa ku mne a jeho horúci dych ma pošteklil na krku.
"Ja si ťa nájdem," zašepkal, pokojne sa otočil a odišiel. Zostala som tam stáť v nemom úžase pár minút, kým mi doplo, že tatino ma vyčkáva pri pokladni.

Chceš schudnúť?

16. prosince 2008 v 17:07 | moooncaaa |  ANTI ...

Chceš vyzerať takto?

Alebo takto?

http://fashionlawyerblog.com/wp-content/uploads/2008/04/anorexia-in-modeling.jpg

Alebo snáď túžiš po tajto "sexi" postavičke?

http://img99.imageshack.us/img99/5909/anorexia4lp.jpg

Baby, serie te ma! Viac ako hip-hopery a katolíci dohromady! NBepochopím ako môžete niečo takéto robiť zo svojim telom!

Kurva, keď sa Vám nepáči postava, tak cvicte! Ale prosím Vás ŽERTE normálne!!!




Diplom za 3. bleskovku

13. prosince 2008 v 21:52 | moooncaaa |  Bleskovky a iné súťaže
Snáď sa ti bude páčiť =)

6. kapitola

10. prosince 2008 v 11:16 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Odkedy sa rodičia rozviedli a ja som ostala jedinou ženou v domácnosti, mám prednostné právo na všetky ocinove platobné karty. Naše spoločné nákupy sú vždy úžasné. Tatino je asi jediný chlap, s ktorým sa dá normálne nakupovať.
Mala som predpísané svetre, sukne a nohavice v čiernej a sivej farbe a biele blúzky. Na prezúvanie čierne tenisky, no na kultúrne podujatia topánky na podpedkoch -môj úhlavný nepriateľ.
Za necelé dve hodiny sme mali nakúpené. Sedeli sme na námestí na terase našej obľúbenej cukrárne. Ocino popíjal kávu a ja som ako obyčajne tlačila do seba zmrzlinový pohár priam gigantických rozmerov a pohľadom som blúdila po okolitých butikoch.
Zrazu mi pohľad padol na malú zašitú predajňu s názvom "Lucifer". Očičká mi zažiarili ako reflektory a začala som hádzať na tatina psie pohľady.
"To je ten nový metalový obchod. Mohli by sme sa tam ísť poobzerať po mojom narodeninovom darček. Čo povieš?"
"Nemáš ty náhodou narodeniny až v apríli?" skúšal to obrátiť proti mne ocino, no to sa mu nepodarí. Je to starý metlák, rovnako ako ja, je jasné, že tam tiež chce nakuknúť.
"No, ale predo dvermi sú Vianoce. Treba začať hľadať niečo pod stromček," dobiedzala som ďalej.
"A ty odkedy vyznávaš takéto kresťanské praktiky?" nedal sa odbiť. Just narážal na moju najnovšiu vieru. Vystriedala som už snáď všetky náboženstvá, ale teraz som našla to pravé, pohanské.
"No vieš, ale milujem blížnych svojich a aby mali radosť prijímam s úsmevom ich vianočné dary, hoc je to proti môjmu morálnemu presvedčeniu."
"Aké je to od teba šľachetné," povzdychol si a mávnutím privolal čašníka, aby doniesol účet.
"Ja viem," odvetila som s víťazoslávnym výškerom. Sotva zaplatil, už som ho ťahala, tak ako to robia deti, keď zbadajú výklad hračkárstva.
Vo vnútri bolo prítmie, ale vôbec to neprekážalo. Nemám rada oslepujúce svetlo, aké zvykne bývať v hypermarketoch. Pri pulte stála asi dvanásťročná baba s naježenými vlasmi, akoby pchala prsty do elektrickej zástrčky. Hneď som vedela, kam ju zaradiť. Stavím sa, že zháňala niečo s motívom Tokio Hotel, musela som sa v duchu uškeriť. Na prvý pohľad sa nezdalo, že by tu ešte niekto okrem nej bol, no niekde v zadnej časti obchodu som začula tiché kroky.
Ocinovi zažiarili očičká a vybral sa ku stojanu s CD-čkami. Zaiste zahliadol Scorpions či AD/DC. Ja som sa začala len tak bezcieľne potulovať po obchode a vychutnávala som si už len samotnú atmosféru. Pomaly som sa odšúrala do zadnej časti obchodu, kde postávalo niečo celé v čiernom s hrubým vybíjaným opaskom a dlhými svetlohnedými vlasmi. Chvíľu som na "to" pozerala a modlila sa, Bohovia, len nech je to chlap!
Znenazdajky sa otočil a ja som v nemom úžase pozerala do tých najkrajších sivcýh očí, aké som kedy videla. Rýchlo som uhla pohľadom a začala som sa venovať čiernym šatám s korzetom, ktoré vyseli na vešiaku predo mnou. Snažila som sa prečítať vysačku na nich, no písmená sa mi strácali a pred očami som mala stále len jeho tvár.
Pristúpil ku mne zozadu a tiež hľadeľ na vysačku, ktorú som stále držala v rukách. Naklonil sa celkom blízko, až som na holom krku pocítila jeho horúci dych. Srdce mi začalo byť ako splašené.

♥♥♥ ZDROJ ♥♥♥

5. kapitola

10. prosince 2008 v 11:08 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Tak takúto novinku som okamžite musela povedať Natálii. Samozrejme, že nie všetko, to by nevedela pochopiť. No také tie drobnosti, ako spoločné cestovanie vlakom a podobne, ju potešia. Hneď ako som prišla domov, som jej zavolala či by nešla na chvíľku von. Rýchlo som sa osprchovala, obliekla fialkové letné šaty a už som letela k Naty. Nervózne som vyzváňala. Trvalo hodnú chvíľu, kým vybehol von jej mladší brácho.
"Čau, poď dnu. Naty povedala, že potrebuje ešte päť minút," veľavýznamne sa uškrnul.
"Aha, jasne. Poznáme tých jej päť minút." Vošla som dovnútra. Vytiahla som z kabelky lesk a ešte som sa obdivovala vo veľkom zrkadle na chodbe, kým prišla Naty.
"Ahojky. Tak akú novinku mi to chceš povedať?"
"Poviem ti po ceste. Ideme?" Vybrali sme sa do krčmy, tam sme si sadli na terasu a Naty začala vyzvedať.
"No už to vyklop. Týka sa to Mareka?"
"Nie."
"Ty máš nový objav," vyhŕkla nadšene.
"Vedela som, že sa ti jedného dňa vráti zrak a prejde ťa to."
"Sklamem ťa. Zrak sa mi nezlepšuje. Nejde o žiadneho chalana. Je to ešte lepšie," usmiala som sa.
"Nejdem na ten blbý intrák na druhý koniec republiky. Jedna rodinná známa mi ponúkla, že by som mohla nastúpiť na obchodnú akadémiu do Blavy. Takže ráno budeme spolu chodievať vlakom, môžeme chodiť spoločne na blic a na nákupy po meste."
"To je snáď tá najlepšia správa za celé prázdniny," usmiala sa Naty a objala ma.
Hneď sme začali plánovať spoločné akcie, ktorým sa budeme venovať miesto školy. Naty s toho bola snáď nadšená ešte viac ako ja. Teda ak to bolo vôbec možné. Spoločne sme celý večer vymýšľali, čo všetko budeme robiť po školu. O jedenástej som už mala telefonát od ocina a tvorbu plánov na ulievanie sme museli odložiť na neskôr.
Fotrík už nervózne podupkával vo dverách, vyčkávajú na moju maličkosť.
"Prišiel ti fax zo školy," povedal mi ocino, sotva som vošla dnu. Škaredo zazeral na papier, akoby mu niečo urobil. Je mi jasné, že tak skoro sa s mojím rozhodnutím nezmieri. Rýchlo som chňapla po faxe.
"Snáď si to nerozmysleli," povedala som a očami som prebehla text. Môj pohľad sa zastavil po pár riadkoch.
"Rovnošata?" vyhŕkla som takmer zdesene. To mám potlačovať svoju originalitu školskou uniformou?
"Ešte vždy si to môžeš rozmyslieť," nádejal sa tatino.
"To nie, snáď to nejako prežijem," odvetila som, hoci som o tom sama nie som presvedčená.
"Hmmm, ale má to aj svoje výhody," povedala som ďalej študujúc fax.
"Predpísaná je iba čierna a sivá a biele blúzky. Kto vyzerá v čiernej a sivej lepšie ako ja?" usmiala som sa a provokujúco zažmurkala. Ocino sa rozosmial. Nikdy sa na mňa nehnevá príliš dlho.
"Navyše nie je ani predpísaná dĺžka sukní či hĺbka výstrihu na blúzke," rypla som si trochu, aj keď nie som zástankyňou sukní typu ,kukni - trčia mi chlpy.´
"Nika mi určite pomôže s výberom vhodného materiálu," poukázala som na sesternicu, ktorá by s každej mojej sukne vedela urobiť minimálne štyri.
"V žiadnom prípade! Pôjdeš na nákupy so mnou," vyhlásil ocino a podozrivo sa uškrnul. Ten je na nákupoch horší ako niektoré ženské. Ale aspoň si užijeme kopec zábavy.
"Výborne, tak kedy ideme?"


♥♥♥ ZDROJ ♥♥♥

4. kapitola

10. prosince 2008 v 11:06 | moooncaaa |  Carpe jugulum
"Ale obe vieme, že ty to nechceš omietnuť," zazdalo sa mi, že si sama nie je celkom istá svojim tvrdením. Musela som sa uškrnúť, keď som si uvedomila, ako som ju zneistila.
"No dobre, tak to teda nebudeme predlžovať. Je jasné, že by som to chcela skúsiť. No ako mi zaručujete budúcnosť, ak sa teraz vykašlem na školu?"
"Nemusíš sa o nič starať, všetky papiere pre tých byrokratov v úradoch vybavujeme my. Ty len prejdeš výcvikom a budeš sa venovať tomu, čo sa od teba očakáva."
"No to je síce pekné, ale s toho nevyžijem," poukázala som na skutočnosť, že ma zaujíma aj moje ohodnotenie. Nie som materiálne založená, ale jedného dňa budem musieť uživiť rodinu a čo poviem manželovi? ,Drahý nemôžem do práce, lebo po nociach naháňam vlkodlakov.´
"Po finančnej stránke sa nemáš čoho obávať, budeš slušne ohodnotená a po ukončení výcviku a dostaneš vlastný dvojizbový byt na mieste, kde ti pridelia prácu." Neznie to vôbec zle. Asi po prvý krát som sa nemusela obávať o svoju budúcnosť. Vždy ma trápilo, čo budem robiť, keď skončím školu. A teraz mi tu vnucujú prácu aj byt. A ako bonus, môžem sa dokonca venovať niečomu zaujímavému. Lenže čo ako to má nejaký háčik? Čo ak zorganizujú nejakú nehodu a pre všetkých priateľov budem musieť byť mŕtva? Nemám ich veľa, myslím teda tých skutočných priateľov, ale predsa len aj tých pár mi bude chýbať. Toho by si som sa vzdať nedokázala.
"A čo môj doterajší život?" spýtala som sa a hlas sa mi zachvel.
"Nič sa nezmení, len by si to nemala priveľmi rozhlasovať, máme síce veľké kompetencie a svojich ľudí na vysokých postoch, ale ťahať ťa z psychiatrickej kliniky bude trochu časovo náročné." Takže všetko bude ako predtým? O nič neprídem, ničoho sa nebudem musieť vzdať? Na to niečo bude!
"Aký je v tom háčik?" vyhŕklo zo mňa.
"Háčik? Si nejaká nedôverčivá," pousmiala sa ropucha.
"Nijaký háčik v tom nie je." Čo viac si želať? V tom však môj pohľad zablúdil na ocina. Bol nesmierne bledý a tváril sa ustarostene. Pozná ma vedel, aká bude moja odpoveď. Prosebne som na neho pozrela, pýtajúc si súhlas. Takmer neznateľne prikývol. Necháva rozhodnutie na mne. Nemôžem mu to urobiť. No on rovnako odo mňa nemôže chcieť, aby som sa niečoho takého vzdala.
"Odpusť mi to," zašepkala som mu s pohľadom upretým do podlahy.


♥♥♥ ZDROJ ♥♥♥



3. kapitola

10. prosince 2008 v 11:00 | moooncaaa |  Carpe jugulum
V prvej chvíli mi udrelo do očí vybvenie miestnosti. Okamžite som si spomenula na známu košickú rodinku-Mojsejovcov. Ten, kto tú izbu zariaďoval musel byť rozhodne ich veľkým fanúšikom. V celej miestnosti bol staromódny nábytok a všetkému kraľovali dve ružovo-zelené kreslá, pohovka a záclony rovnakej farby. Prehltla som všetky uštipačné poznámky, ktoré ma napadli.
Upriamila som svoju pozornosť na staršiu ženu sediacu v jedno s tých "úchvatných" kresiel. Mala kratšie prešedivené vlasy, baculatú tvár a strašne podliezavý úsmev. Bola som si istá, že tento zjav odniekiaľ určite poznám.
"Prosím posaďte sa," povedala a s ocinom sme sa usadila na pohovku.
"Cíťte sa t ako doma," vyškierala sa na nás a po tejto vete som mala sto chutí vyložiť si nohy na stôl a stiahnuť do seba pivo na ex. Tá stará rašpla sa na mňa pozrela a jej úsmev sa pobavene roztiahol. Premkol ma pocit, že tá ženská vie čítať myšlienky. Akonáhla som si to pomyslela, otočila sa späť na ocina.
"Peter, hadám si na mňa nespomínate?," oslovila ho. Ten sa však tváril ešte viac nechápavo ako ja. Vzápätí sa však tváril ako osvietený, zdalo sa, že mu začína svitať.
"To nie je možné,"vykríkol.
"Za posledných tridsať rokov ste sa vôbec nezmenili!"povedal s náznakom obvinenia. Jej úsmev sa roztiahol ešte viac, hoci sa mi to zdlo už nemožné.
"No myslím, že by sme už mohli prejsť k veci. Emma je zvedavá, čo znamenajú jej sny,"veľavýznamne na mňa pozrela. Ocinovi padla sánka a zostal nemo zízať na tú rašplu. Ha vedela som, že to niečo zanmená. A tá ženská v tom má prsty. Som zvedavá ako mi to mieni vysvetliť, a hlavne toho úpíra.
"Keďže aj napriek vysokému veku stále veríš v existenciiu upírov a vlkodlakov, budem to mať o to jednoduchšie," hodila na mňa skúmavý pohľad, akoby očakávala, že ju budem prerušovať a potom zniva pokračovala:
"Medzi oboma rasami panuje nenávisť siahajúce do dávnej minulosti. Vlkodlaci boli služobníkmi upírov. Verné psy strážiace ich hrobky za denného svetla. No mnohým mladým sa takýto život nepáčil, priveľmi túžili po slobode. V prvom storočí pred našim letopočtom vypukla revolúcia. Nik už presne nevie, čo spôsobilo ten náhly zvrat. Hoci túžba po slobode bola silná, mnohý sa obávali neúspechu a nemali odvahu ju začať. Prvý, kto začal vlkodlakov burcovať bol Nakon. No v bežných dejinách ho môžeš poznať ako Spartaka. Bol najvernším, no niečo spôsobilo náhly obrat a práve on vypustil na povrch veci, ktoré ostatný vlkodlaci nemienili upírom tolerovať. Samozrejme, že mali navrch. Každý deň sa k nim pridávali nový povstalci, boli ich tisíce. Za pár rokov bolo povstanie oficiálne potlačené. Bolo zajatých a popravených šesťtisíc otrokov. No naďalej to v tichosti pokračovalo. Táto vojna mala mnoho vedľajších následkov. Mnohé vojenské aktivity sa nedalin utajiť a smrteľníci celé roky desení katolíckou cirkvou začali nachádzať veci, ktoré si spájali s diablom. Katolícka cirkev začala hon na čarodejnice. Zomrelo mnoho nevinných a to prinútilo obe rasy k rozhodntiu uzavrieť v pätnástom storočí mier. Potomkovia upálených ľudí boli vybraní aby toto prímerie chránili. Ich úlohou sa stalo aj ničenie stôp o našej existencii, trestanie tých, čo napadnú smrteľníka či ho bez súhlasu premenia alebo budú priveľmi upozorňovať na svoju existenciu.V ich úlohe pokračujú prvorodení za každej tretej generácie. No a dnes je to na tebe."
Nechcelo sa mi tomu veriť. Všetko o čom som snívala sa stalo realitou. Teda pokiaľ tá ropucha neklame alebo nie je šibnutá, čo by sa tiež dalo zvážiť. Tam vonku behajú vlkodlaci. Určite sa medzi nimi nájdu aj slobodný metalisti. Očičká mi zažiarili ako reflektory.
No na druhú stranu je to priveľká zodpovednosť, sama neviem či to zvládnem. Nahánať upírov bude riadna fuška a moje zdatnosti telesnej mi to určite neuľahčia. Ale mám vôbec na výber?
Pozrela som na ocina a aj na tú starú ježibabu. On bol riadne v šoku, nevedel sa cez to preniesť tak rýchlo ako ja, neviem ako by zniesol, že jeho milované dieťa miesto obchodnej akadémie zvolí takúto nejasnú kariéru bez budúcnosti. No ježibaba sa tvárila víťazoslávne, bola si istá, že ma dostala. Musím niečo povedať, nejako sa k tomu vyjadriť.
"A čo keď odmietnem?"

ZDROJ



2. kapitola

7. prosince 2008 v 14:55 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Ani si nepamätám, ako som sa dostala do pizzerky a už vôbec netuším, čo mi Naty v ten večer hovorila. Vnímala som len malý pokrčený papierik, ktorý som po čelý čas žmolila v rukách v mojich rukách. Dnes bola moja kamoška ukecanejšia ako zvyčajne, a tak si moje ani nevšimla, že ju zase vôbec nepočúvam. Rozmýšľala som komu to povedať. Natália by to nepochopila, na upírov neverí a akurát by som pokazila jej dobrú mienku o svete bez nadprirozdzených bytostí. Možno ocinovi, on mal vždy pochopenie pre moje ... ehm, ehm ... trošky výstredné názory na existenciu niektorých osôb. Hneď ako prídem domov sa s ním musím porozprávať. Nahodila som útrpný výraz a potichu som spustila účinnú a už dobre nacvičenú frázu:
"Nati, bolí ma hlava. Nemohli by sme už ísť?"

Naty:



Cesta domov sa mi zdala nekonečne dlhá. Sotva som len otvorila dvere a už som hulákala na ocina, že zvolávam poradu. Dlho do noci som ho presviedčala, aby išiel so mnou overiť adresu na lístku. Šťastie, že mal vždy pochopenie pre moje, ehm, trošku výstredné názory naexistenciu niektorých nadprirodzených bytostí. Hoci som vedela, že si o tom myslí svoje, vypučul ma a napokon sa predsa len nechal ukecať.
Po dlhých mesiacoh som konečne zaspávala pokojná, s vedomím, že konečne prestanú tie sny.Po niekoľkých mesiacoch nočných môr som si konečne užila bezsennú noc.
Za nič na svete sa mi nechcelo vyliesť s postele, hlavne nie, keď za oknom zbadal búrkové mračná.
Osprchovala som sa, obliekla, ovešala som sa všetkým striebrom, ktoré som našla, aby som si zabezpečila ochranu pred upírmi. Pokúšala som sa zobrať aj cesnak a napchať ho aj ocinovi, no to mi rázne zatrhol s výčtkou, že to už začínam prehánať.
Nervózne som vyklopkávala prstami po stole. Zdalo sa. že ocino si nemieni veľmi pohnúť. Kľudne popíjal kávu a zanietene študoval nejaké dokumenty. Trvalo celú večnosť, kým sme konečne vyrazili z domu. No našťastie sme aj tak vyrazili dosť skoro a vyhli sme sa ranným zápcham na ceste. Za necelú hodinu sme boli na mieste.
Ešte sme poriadne ani nezaparkovali, keď som už vyskakovala z auta a náhlila sa k staršiemu domu. Hoci pôsobil pochmúrme, bol to nádherný, presne takto som si predstavovala svoj dom snov: veľký murovaný dom obrastený brečtanom. Podišla som ku obrovským vchodovým dverám. Mala som sto chutí na mieste sa otočiť a na všetko sa vykašlať.
"Určite je opustený," prelomil ťaživé ticho ocino. Napriek tomu však pristúpil bližšie a zaklopal. Dvere sa otvorili a my sme vstúpili do krásnej haly pripomínajúcej hotelovú recepciu.
"Vitajte, už sme Vás očakávali," usmievalo sa na mňa dvieča len pár rokov staršie ako ja.
"Pani Hoperová Vás očakáva vo svojej pracovni, prosím nasledujte ma."
Zdesene som sa pozrela na ocina, ktorý bol rovnako šokovaný ako ja, no nasledoval mňa a našu sprievodkyňu po točitom schodisku. Schodisko vyústilo do dlhej tmavej chodby, došli sme až na jej koniec a zastali sme pred masívnymi dubovými dverami. Naša sprievodkyňa zaklopala, z miestnosti sa ozvalo rázne: "Ďalej," a my sme vošli.


1. kapitola

7. prosince 2008 v 4:53 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Bolo takmer osem hodín a vonku sa začínalo stmievať, keď mi zazvonil mobil. Zdvihla som a ozval sa hlas mojej najlepšej kamošky Natálie.
"No ahoj mojko, ten tvoj miláčik si to práve spolu s nejakými blbmi našikoval do pizzerky. Nechceš ho vidieť?"
"Jasne, len sa hodím do gala a za desať minút som u teba,"nadšene som odvetila.
Rýchlosťou blesku som vyrazila dvere na skrini a vytiahla svoj nový zelený top. Zobrala som lesk na pery a žuvačky a vyrazila som z domu. Naty mi išla naproti. Už z diaľky som videla jej spokojný úsmev, určite budem zase celú cestu počúvať o nejakom jej novom nabijákovi. Je mi jasné, ako to dopadne, on bude o mesiac hnusný sviniar a Naty bude sťatá, že alkohol je nebudú meriať v promile, ale rovno použijú percentá. Vypla som zvuk a uvažovala som o svojom milovanom Marekovi. V celom našom vzťahu bol len jeden drobný háčik: on akosi nemal tušenie, že existujem.
Boli sme už pár metrou pred pizzerkou, keď moju pozornosť upôtalo niečo iné. Na konci ulice som zazrela Jeho, muža s mojich snov. V tej chvíli ma skoro vystrelo. V živote som toho chlapa nestretla a predsa sa mi o ňom posledné mesice sníva, a teraz tu stojí predo mnou, živý z mäsa a kostí. Snáď len neblúznim. Zastvala som sa na mieste a stopla som aj Naty.
"Naty, nepoznáš náhodou toho chlapa?"
"Ten asi nie je odtiaľto."
"Choď napred, objednaj mi kofču, zchvílu prídem, ok?"
"Kam ideš? Poznáš ho?"
"Neviem, myslím, že áno."
"No tak s ním porieš, obsadím zatial flek."
Pomaly so kráčala k Nemu. Sotva Natália vošla do pizzeky, už som sa šialene rozbehla a zastavila som až tesne pri Ňom. Podával mi malý lístoček, vzala som ho a pozrela do Jeho tváre. Usmial sa a telom mi prebehla známa triaška. Okamžiete som vedela, že je upír. Ani neviem ako dlho som tam stále a vyjavene na neho pozerala. Bolo to šialené, hoci mi bolo jasné, že v potravinovom rebríčku je o stupeň vyššie, nedokázala som od neho otrhnúť oči a len tak utekať. Bol úžasný, mal nádherné uhľovo čierne vlasy, ktoré mu jemne spadali do očí. Bože, a tie oči sa mi snáď na vždy vryjú do pamäte. Tmavý fialový odtieň, aký som nikdy nevidela. Nedokázala som normálne premýšlať, vedela som, že Naty ma vyčkáva, no nechcela som sa od Neho vzdialiť. Jediný krát som sa otačila na veľkú budovu s presklennými dverami, kde zmyzla moja kamoška. Ani neviem ako, no za tú stotinu sekundy bol preč. Chvíľu som ešte postávala na mieste, no napokon som sa vybrala za Naty, tá už bude určite nervózna.


Prolog

6. prosince 2008 v 15:10 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Stála som v lese obklopená svorkou vlkov. Vôbec som sa nebála, vedela som, že príde. Rovnako ako minulú noc a aj tie noci predtým. A mala som pravdu. Zjavil sa na kraji lesa a rýchlym krokom kráčal ku mne. Vlci pred ním ustupovali, nevedela som, čoho sa boja, ale mala som tušenie, že by si mala utiecť spolu s nimi. A predsta som stála na mieste, neschopná pohybu. Podával mi malý zdrap papiera. Niekde v dialke som začula svoj mobil. Posledný krát som sa na neho pozrela. Na jeho tvári sa zjavil úsmev. Úsmev, ktorý naháňal hrôzu ... . Strhla som sa zo sna a len pomaly som sa vracala späť do reality


Posol:




ZDROJ:

Rozcestník poviedok

6. prosince 2008 v 14:44 | moooncaaa |  Moja tvorba

Poviedka: Carpe jugulum

6. prosince 2008 v 14:41 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Pár slov na úvod:

Tak toto je moja prvá poviedka, je už trochu po úprave. No začala som ju písať ako 12-ročná, tak majte trocha zľutovanie pri comentoch =)
Je to o upíroch a vlkodlakoch, fakt taká somarina a píšem to len pre svoje potešenie, nečakám od toho nejaké ťažké prachy ani kariéru. Ale komentáriky ma potešia, či už negatívne alebo pozitívne, nech viem, čo treba zlepšovať =)
Takže ak toto budete čítať a ešte naviac sa vám to bude páčiť (o čom silno pochybujem) zanechajte odkaz, potrebujem povbudenie, ak to mám jedného dňa dokončiť.
To je asi tak všetko. Prajem vám príjemný kultúrny zážitok =)
Takto si predstavujem hlavnú postavu, Emmu:
ZDROJ:

Diplon za spriatelenie

6. prosince 2008 v 14:36 | moooncaaa |  Všetko možné
Od Lolly