Leden 2009

13. kapitola

14. ledna 2009 v 12:53 | moooncaaa |  Carpe jugulum
"Počúvaš Landu?" spýtala som sa neveriacky. Rozhodne ho už nič nezachráni, teraz to zaklincoval. Do konca života ma má na krku. Bude sa s tým musieť zmieriť.

"Môžem pustiť aj nejaká rádio, ak chceš."

"Nie," rýchlo som zvrhla túto možnosť.

"Nemáš tu niekde od neho Best of?"

"Tu sú všetky moje cédečká," povedal a otvoril priehradku na palubovej doske.

"Pusti si, čo len chceš."Začala som sa prehrabávať v priehradke. Má takmer taký dobrý vkus ako ja. Medzi jeho albumami som našla mnoho svojich obľúbených metalových, rockových či punkových skupín. No postrehla som pár vecí, ktoré v mojej zbierke chýbajú. Na oplátku ani on nemal úplne všetko. Chýbal mu tam Alestorm, Cradle of Filth či Korpiklaani. Asi by som ho mala poučiť aj o týchto kapelách. Ani som nepostrehla, kedy sme dorazili na stanicu. Alan len zrazu zavelil:

"Konečná. Vystupovať," a ja som musela odložiť cédečká a prestať sa vytešovať z jeho dobrého hudobného vkusu.

Spoločne sme vošli do staničnej budovy a ja som sa začala rozhliadať po svojej kamoške. Naty sedela úplne zašitá v kúte kaviarne a ako zvyčajne, keď sa nudí, znova hrala hry na mobile. Ani nezaregistrovala moju a Alanovu prítomnosť.
"Čawko," pozdravila som ju.

"Znova ignoruješ okolitý svet?" spýtala som sa s výčitkou, keď som nedostala odpoveď.

"Už len tento level," povedala. Oči na chvíľu odlepila od mobilu a pozrela na nás. Pohľad sa jej zastavil na Alanovi.

"To si kde zohnala?" vyhŕklo s nej. Až potom si uvedomila, že to vyslovila nahlas. Ja som sa hneď začala smiať, no Alan ako správny gentleman sa snažil tváriť normálne.

"Alan, toto je najlepšia kamoška Natália. Naty, toto je Alan," predstavila som ich.

"Alan? To nie je ten z obchodu?" spýtala sa Naty, skôr ako som jej stihla naznačiť, že má byť ticho. Alanovi vyskočilo obočie údivom a moja tvár znova začala horieť.

"Áno, ten s metalového obchodu," odpovedal miesto mňa.

"Kde ste sa stretli? Ako" nechápala z nás Naty. Tak toto bude problém jej vysvetliť.

"Vlastne celkom náhodou pred Emminou školou. Bol som odviesť brata."

"Máš brata?" okamžite sa rozžiarila. Ten jej to teda vysvetlil. Stačilo spomenúť brata a Naty sa nezaujímala o podrobnosti.

"Štyroch," upresnil Alan s úsmevom a žmurkol na mňa.

"Čo takto dvojité rande?" začala sa nádejať Naty.

"Trojité. Jedného som už sľúbil Emminej spolužiačke."

"Len ich priveľmi nerozdávaj. Nech sa aj na mňa ujde," pohoršovala sa naoko Natália. Obaja sme sa rozosmiali. Tak toto je pre ňu typické.

Naty sa zrazu obrátila na mňa a skúmavo si ma prezerala.

"Vy teraz spolu akože chodíte?" Tak toto bola podpásovka. Naty, toto ti oplatím. Miesto odpovede som len mykla plecom a spýtavo pozrela na Alana, dúfajú, že ma s toho vytiahne.

"Ty nevieš?" pohoršoval sa nad mojou, zjavne nedostatočnou odpoveďou.

"Ja som myslel, že áno," zaznela výčitka z jeho hlasu.

"Nikto sa ma nič oficiálne nespýtal" upozornila som ho na túto skutočnosť.

"A chcela by si?" opýtal sa vzápätí.


Zdroj:

12. kapitola

14. ledna 2009 v 12:51 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Veď ani neviem či ním naozaj je. Čo ak to Marek povedal len tak? V okamžiku som svoje slová ľutovala.

"Prepáč," zahundrala som potichu.

"Ja som si len nemyslel, že na to prídeš tak rýchlo. Vadí ti to?" spýtal sa opatrne.

"Ani trochu. Je to úžasné. Ukážeš mi niekedy transformáciu?"

"No niekedy večer by sme mohli ísť von. Nechcem to robiť za dňa uprostred mesta."

"Tak kedy pôjdeme von?" už som sa nemohla dočkať, kedy ho uvidím. Snívala som o tom snáď od narodenia.

"Si nejaká nedočkavá," zasmial sa a provokujúco na mňa žmurkol. Krv sa mi nahnala do tváre a mala som chuť niečo hnusné mu odseknúť, no v tom mi zavolala Naty.

"Áno mojko?" spýtala som sa jej do telefónu. Alan na mňa hodil zvláštny pohľad. Žeby žiarlivosť? Veď nech sa chlapec trocha podusí.

"Ahoj. Tak už si skončila?" spýtala sa ma.

"Jasne, už som pred školou. Tak kde sa stretneme?" odvetila som a sledovala Alanov výraz. Som mrcha, ja viem.

"Ja som v kaviarni na stanici. Vlak nám ide až o hodinu."

"Ok. Pozriem ako mi idú autobusy. Tak za chvíľu sa uvidíme. Pá." Zložila som telefón a otočila sa na Alana.

"Tak ja už budem musieť ísť," povedala som.

"Chápem, tvoj chalan ťa už čaká," zamrmlal a smutne na mňa pozeral.

"Kamoška čaká," opravila som ho. Nemohla som vidieť ten jeho nešťastný kukuč, ktorý na mňa používal. V momente sa rozžiaril.

"Nechceš ma s ňou zoznámiť?" spýtal sa.

"Ty chceš poznať Naty?" bola som v šoku.

"No rád by som spoznal ľudí, ktorých máš rada." Och, kadiaľ som chodila, že som ho nestretla už skôr?

"No dobre. Tak, ale mali by sme ísť, lebo za hodinu mi ide vlak."

"V pohode. Za päť minút sme na stanici."

"To pochybujem, ráno to trvalo viac ako polhodinu. A ani neviem, kedy presne mi ide ďalší autobus."

"Veď pôjdeme autom."

"Ty máš auto?"

Pobavene sa zasmial.

"Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, zlatko. A nejako sa premiestňovať musím. Vlka pohybujúceho sa mestom rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu by si asi každý všimol."

"Ja len tak. Počkať. Koľko to máš vlastne rokov, keď už máš vodičák?"

"Devätnásť."

"Aha. A ako dlho už máš devätnásť?"

Znova sa rozosmial nad mojou otázkou.

"Dievča ty ma prekvapuješ. Mám naozaj len devätnásť. Tých ľudských."

Táto odpoveď ma už trochu upokojili. Dobre, že nemá sedemdesiat. To by som radšej skutočný vek nechcela vedieť.

Spoločne sme kráčali na neďaleké parkovisko. Myslela som, že ma na mieste porazí, keď som uvidela jeho auto. Tento chalan rozhodne vie ako ma zaujať. Má čierny Monterey. Na kapote mal orla so slovenským znakom na hrudi. Waw. Takže ešte aj patriot.

Už mu len chýba viera v staroslovanských bohov a láska k fantasy knihám Ale aj keby tieto dve kritéria nespĺňal, to nevadí. Už beztak bol u mňa zapísaný ako celoživotný objav. Vlkodlak, metalista, národne uvedomelý a ešte k tomu aj s dobrým vkusom na autá.

Interiér auta bol úžasný. Celý v čiernej. Ako náhle Alan otočil kľúčikom, palubovka sa rozžiarila na zeleno a z rádia zaznela známa huba. Doslova mi padla sánka.

Zdroj:

11. kapitola

14. ledna 2009 v 12:48 | moooncaaa |  Carpe jugulum
Hlavu som mala stále v oblakoch. Neprítomne som nasledovala Mareka po chodbe, až kým sme. nevyšli na nádvorie, kde sa mal konať príhovor riaditeľky, mojej milovanej ropuchy, ako mi Marek stihol povedať. Tá sa postavila pred mikrofón v purpurovej sukni a tmavomodrej blúzke. Aspoň tu nie som jediná hrozne oblečená, táto odo mňa rozhodne odpúta pohľad.

Chvíľu monotónne niečo rozoberala, ako to bolo zvykom aj na základnej škole pri zahájení školského roka. Prestala som ju úplne počúvať a venovala sa len vlastným myšlienkam. Z nich ma vytrhlo až započutie môjho mena.

Práve riaditeľka čítala menoslov všetkých nováčikov, delila nás do menších skupín a priraďovala nám vedúcich. V skupine som bola s ďalšími asi pätnástimi. Vedúca, niečo ako triedna profesorka, nás čakal pri jednom z východov z nádvoria. Celá skupina sa pri nej zhromaždila, rýchlo skontrolovala náš počet a odviedla nás do triedy na prázdnom poschodí.

Ani zďaleka nepripomínala klasickú triedu. Na začiatku bola malá chodbička, kde boli skrinky, ako s amerických filmov, na osobné veci. Ďalej bola miestnosť plná kresiel. Na stene bolo premietacie plátno a kreslá spolu s niekoľkými konferenčnými stolíkmi boli rozmiestnené do polkruhu aby bolo od nich dobre vidieť na plátno. Celú stenu vzadu miestnosti zakrývala obrovská polica s knihami. Dokonca tam bol barový pult a chladnička. Bola som milo prekvapená zariadením miestnosti. Toto predčilo moje najlepšie očakávania.

Všetci sme sa pousádzali do pohodlných kresiel, vedúca sa postavila pred plátno a predniesla pár slov na úvod.

"Budem Vašou vedúcou počas celého výcviku. Moje meno je Labrisa. Od skriniek Vám dám kľúče a môžete si tam odkladať topánky, bundy a aj iné veci nech tu nie je bordel. Vzadu je knižnica, môžete si odtiaľ vziať knihy aj domov, ale nanajvýš na víkend, nie dlhšie. Ohľadom Vašej dochádzky nebudem robiť veľký cirkus, ale nesmiete chýbať viac ako tridsať percent za polrok. Raz za štvrťrok sú skúšky a na konci každého polroka Vás čaká dvojtýždňová prax. Bližšie informácie Vám poviem, keď to bude aktuálne. Začíname každý deň o deviatej a budete tu do jednej, nanajvýš do druhej. No tu sú kľúče od skriniek s číslom, každý si jeden vezme."

S tým pristúpila k jednému s konferenčných stolíkov a položila naň košík s kľúčami. Všetci sa na ne vrhli ako supy. Pripomínalo mi to bitku o najlepšie handry počas výpredajov. Musela som sa pousmiať nad tou myšlienkou. Radšej som sa neplietla do tejto bitky, je mi jedno aké číslo budem mať. Vedúca na mojich spolužiakov pozerala tiež pobavene. Ostala mi trinástka. Zdá sa, že všetci sú poverčiví. Vzala som kľúčik a strčila ho do kabelky.

"No myslím, že to je asi na dnes všetko. Uvidíme sa tu zajtra o deviatej. Ešte si zapíšte moje číslo na mobil ak by ste niečo potrebovali." Nadiktovala svoje číslo a s tým nás pustila domov.
Opatrne som vyšla s triedy. Začínala sa v mojich nohách ozývať bolesť spôsobená topánkami a tak som si dávala načas. Na chodbe bola ešte jedna baba z našej skupiny. Otočila sa, zrejme za mojim klopkaním po dlažbe, a trocha spomalila, aby som ju dobehla.

"Ahoj," milo sa mi pozdravila.

"Nemôžeš mi dať číslo vedúcej? Nestihla som ho zapísať, lebo mi trochu štrajkuje mobil."

"Jasne," povedala som, vyhľadala som číslo v zozname a podala jej svoj telefón.

"Díky. Inak ja som Samanta."

"Emma."

Spoločne sme kráčali k východu potichu. Mlčanie prerušila Samanta, keď sme vyšli pred budovu.
"Fíha, pozri na toho týpka," pošepla a kývla hlavou smerom k Alanovi. Takže asi nemám až taký zlý vkus, ako som bola vždy presvedčená.

"Tak trochu ho poznám," pousmiala som sa.

"Takže ten patrí k tebe?" smutne si vzdychla Sam. No vzápätí ju niečo napadlo a znova sa usmiala.

"Nemá náhodou brata?"

"Hm. Neviem, ale veď sa ho spýtam."

"Dobre teda. Tak ja už pôjdem. Uvidíme sa zajtra v škole. Ahoj"

"Jasne. Zajtra ti poviem, čo som zistila. Ahoj."

"Kamoška sa ma bojí?" spýtal sa Alan, keď podišiel ku mne.

"Nemyslím si. Mimochodom, je zvedavá či máš brata."

"Dokonca štyroch. Mohli by sme si dať dvojité rande. Čo ty na to?"

"To znie dobre, ale vyber jej druhého najlepšieho."

"Druhého? A prečo nie toho najlepšieho?"

"Veď so mnou pôjdeš predsa ty," usmiala som sa. Bohovia, veď ja s ním flirtujem! Alan sa len zasmial.

"Dobre teda. No neviem či sa jej niektorý bude páčiť."

"A prečo by sa nemali?" spýtala som sa s úprimnou zvedavosťou.

"Sú ako ja."

"Tiež sú vlkodlaci?" vyhŕklo zo mňa skôr než som si to stihla uvedomiť. Alan v momente zbledol a tvárou mu prebehol zvláštny tieň.


Zdroj

10. kapitola

14. ledna 2009 v 12:46 | moooncaaa |  Carpe jugulum
"Ahojte," povedal obom, no pohľadom zotrval len na mne. Cítila som sa ako sfarbujem do červena.
"Ahoj," odvetili sme s Marekom spoločne, hoci sa tváril akoby ho najradšej na mieste roztrhal v zuboch.
Alan sa naklonil ku mne, vtisol mi letmý bozky na pery a s úsmevom zašepkal:
"Sľúbil som ti, že si ťa nájdem."
"Ale ako ... ?"
"Poviem ti neskôr," nenechal ma dokončiť vetu.
"Teraz by si už mala ísť, aby si nezmeškala hneď v prvý deň." Stále som na neho nechápavo pozerala. Je to nemožné. Avšak ... začínam mať pocit, že on by dokázal čokoľvek. Snáď mi to naozaj neskôr vysvetlí.
No napriek tejto záhade som bola nadšená z jeho prítomnosti. Zodpovedal mi inú otázku, teraz už poznám dôvod, pre ktorý sa mi otvorili oči a začala som na Mareka hľadieť bez ružových okuliarov.
No musela som rozmýšľať nad tým, čo mi Marek o ňom povedal. Chcel si zo mňa vystreliť či ma vystrašiť? Alebo to myslel úplne vážne? Aj keď nepopieram, že vlkodlaci ma vždy fascinovali a začať si vlkodlakom by bolo rozhodne zaujímavé, ale sama neviem, čo všetko by to obnášalo.
Spoločne sme všetci traja kráčali ku veľkej staršej budove, ktorá budila dojem úplne obyčajnej strednej školy. Alan zastal pred hlavným vchodom, naklonil sa ku mne, dal mi ďalší letmý bozk a potichu povedal:
"Počkám ťa tu, zlatko." Pri poslednom slove sa mi zatočil celý svet pred očami. No od radosti. Nebola som schopná odpovede, len som prikývla a vošla do vnútra.

Zdroj

Jar a Podzim

14. ledna 2009 v 12:43 | moooncaaa |  Obrázky
Tieto obrázky mi pripomínajú bohyne jari a jesene. Na prvom je učite Vesna-jar a na druhom Oseň-podzim. Hrozne sa mi pačia

Obrázky víl

12. ledna 2009 v 20:16 | moooncaaa |  Obrázky

Temný elfovia

9. ledna 2009 v 11:16 | moooncaaa |  Obrázky

Elfovia

9. ledna 2009 v 11:12 | moooncaaa |  Obrázky

Čarodějky

9. ledna 2009 v 11:06 | moooncaaa |  Obrázky

Rôzne fantasy

9. ledna 2009 v 11:02 | moooncaaa |  Obrázky


Pár vlkodlakov

8. ledna 2009 v 21:08 | moooncaaa |  Obrázky

Obrázky vlkodlakov

8. ledna 2009 v 16:56 | moooncaaa |  Obrázky



Také chceem!!!

7. ledna 2009 v 17:56 | moooncaaa |  Obrázky

Nielen vlci

7. ledna 2009 v 17:20 | moooncaaa |  Obrázky

Rozlobení vlci

7. ledna 2009 v 15:34 | moooncaaa |  Obrázky

Krásnučké

7. ledna 2009 v 15:32 | moooncaaa |  Obrázky

Krásni vlčkovia

7. ledna 2009 v 11:07 | moooncaaa |  Obrázky

Ďaľší vlci

7. ledna 2009 v 10:29 | moooncaaa |  Obrázky